Zomrela Zdena Gruberová, noblesná dáma slovenského divadla
Slovenské národné divadlo prijalo z veľkým zármutkom správu o úmrtí jednej z významných slovenských herečiek, dlhoročnej členky Činohry Slovenského národného divadla Zdeny Gruberovej.
„Naše životy sú utkané z látky krehkej ako sen,“ hovorievala dáma slovenského divadla veršom Shakespeara.
Zdena Gruberová sa narodila 24. novembra 1933 (Šenkvice), zomrela 18. januára 2017 v Bratislave. V mladosti netušila, že si ju získa Tália, rozhodla sa študovať na obchodnej akadémii. So školou však boli na Hamletovi a Jozef Budský v hlavnej úlohe vyžaroval energiu, ktorej neodolala. Vtedy si ani nepomyslela, že by raz na javisku SND mohla v Hamletovi hrať Oféliu. Stalo sa v roku 1964 a po jej boku bol Karol Machata, azda jej najčastejší javiskový partner v budúcnosti. V tom istom roku stvárnila aj Maggie v Millerovej hre Po páde a Stellu v hre T. Williamsa Električka zvaná túžba.
Na začiatku divadelnej cesty Zdeny Gruberovej bola poézia. Július Pántik a František Dibarbora jej odporúčali, aby sa prihlásila na Konzervatórium. Ako dvadsaťjedenročná prešla z martinského divadla do SND (1954) a keď mala dvadsaťdva, stvárnila Júliu – azda jej najobľúbenejšiu postavu.
„Z mladistvých prefíkaných šibaliek s príznačným osobným šarmom, sa pomerne rýchlo prepracovala až k Shakespearovi, k postavám, ktoré sú snom každej mladej herečky,“ čítame v jednej z kritík.
Na javisku Činohry SND, ktorej bola členkou od septembra 1954 do konca roka 1998, stvárnila deväť desiatok postáv - tragické i dramatické, ale aj plné trblietavého smiechu: v Shakespearovi Júliu, Oféliu, Hermiu, Regan, aj jednu z Veselých panien z Windsoru, vytvorila psychologickú štúdiuMaggie v Millerovej hre Po páde, zažiarila ako Linda v jeho hre Smrť obchodného cestujúceho, bola skvelou Evou v Madachovej Tragédii človeka, Anti v Karvašovej hre Antigona a tí druhí, Princeznou Eboli v Schillerovom Donovi Carlosovi aj Stellou v dráme Električka zvaná túžba T. Williamsa. Všetko sú to náročné dramatické úlohy.
„Po úlohe Maggie sa už nemohla vrátiť do naivného raja hereckej tvorby. Po tomto zlome a „páde“ smerom hore odkryli sa herečke nové možnosti, fondy, danosti. Ukázalo sa, že je to umelkyňa nielen spontánne, ale aj intelektuálne vyspelá,“ hodnotí Ladislav Čavojský (1983).
„Ako herečka som považovala za veľkú česť hrať v SND s vynikajúcimi partnermi. S obecenstvom som si vždy rozumela a dúfam, že ani režisérov som nesklamala. Zahrala som si naozaj množstvo krásnych postáv,“ zdôverila sa umelkyňa pri nie tak dávnom jubileu. „Je to fantastický pocit stáť na javisku, hrať dobrú rolu v dobrej inscenácii. Vtedy nemyslíte na to, či máte peniaze, starosti... Možno sa to nedá celkom prirovnať k pocitu lekára, ktorý práve niekomu zachránil život, ale možno ja niekomu na tom javisku zasa vrátim dôveru v niečo, čomu už neverí. Je to prekrásne povolanie.“
Stretnutie s touto krehkou noblesnou dámou, tragédkou, ktorá mala zmysel pre komediálne herectvo, umelkyňou s ušľachtilým srdcom, bolo vždy udalosťou – v divadle, na filmovom plátne, televíznej obrazovke, či pri počúvaní rozhlasu.